Jop, je otázka, či to tak veľmi vadí, že hrabe. Niečo tým komunikuje a trestať ju za to, že má napríklad úzkosť, že nevidí na kone, atď.- no, neviem, čo sa tým vyrieši? Tá emócia jej nezmizne a trestať koňa za jeho prirodzené správanie sa mi extrémne prieči. Kým ešte kôň s človekom komunikuje, tak je dobre, keď už len stojí, aby mu jedna nepriletela, tak to už podľa mňa stojí za houby.
Gomba vydržala bez svojich koní na dohľad sa pásť hodinu, to som si nie raz stopla na hodinkách, potom bolo vidieť, ako v nej narastá úzkosť, už sa ani nepásla, len sa vrátiť a vrátiť, tak sme sa vrátili, čo už.
Norička, keď ešte bola školská, tiež hrabala, ale to bolo vo fixačnej klietke, kde sa jej teda nič príjemné nedialo, na tej plastovej podlahe to vydávalo nervydrásajúci zvuk, študenti ani nepočuli, čo hovorím, takže vždy som ju okríkla, alebo do nej žďuchla, ona prestala, dostala pochvalu, asi niekedy aj mňamku a po čase začala zase a tak dokolečka. Naviac z klietky videla rovno do prípravovne krmiva, kde boli vždy pozalievané kadejaké kašičky a ona mala a má veeeľmi zdravý apetít.
Lenže ja som nechcela toto študentom demonštrovať, takže som začala kobylu viac odmeňovať chváliť, aby už pri vstúpení do klietky bolo jasné, že za prácu bude pláca. Keď hrabala, prestala som si to všímať, hoci mi išlo rozdrapiť hlavu a za každým študentom, ktorý skončil, dostala pochvalu a výdatnú odmenu, odmeňovali ju rovno študenti. Po dosť krátkom čase to pochopila a nastavila sa tak, pochopila, že jej job je tam kľudne stáť a že akonáhle jeden študent skončí, tak bude odmena a že ďalší študent znamená ďalšia odmena a že keď skončia všetci, tak sa pôjde ešte napásť.
Ale to bola špecifická situácia a nesúvisela so stádovým pudom.
