Saga- lesy pod Kojšovskou hoľou stoja za prd, už teraz, ale je tam bezzásahové územie, teda, je bezzásahové na papieri, v skutočnosti sa tam tiež ťaží, jedna dolina je vybrakovaná, iste, aj po polome, tam sa občas preženie tiež orkán, no holiny už zarastajú, sú tam pekné mladé smreky, majú už cez meter a ako teraz zver má potravy dostatok, tento rok som si všimla, že neohrýzli vôbec nič, ani semenáčiky, čo vyrástli samé. Ale to je chata Ždiar, kam chodím- tomu hovorím hory, vlastnú chatu mám v Slovenskom Krase, to už je NP a tam, úplne výnimočne, sa takmer neťaží, akurát sú všade po lesoch v euroobaloch rozvešané papiere, že zber parožia je krádež, njn, veď som ani nič nenašla, lebo mi to všetko vyzbierali, toho roku nemám šťastie.
Bola som už tam i tam , v horách, aj na planinách a prd 🙄
Kone vo voľnosti a ja - často premýšľam, kde by som mentálne bola, keby dievčina, ktorá ma prvá vzala ku koňom (a mala so mnou božskú trpezlivosť), nemala s kobylou taký vzťah, že ju pásla na voľno uprostred rušného areálu našej alma mater. Ku koňom som sa dostala až keď som mala 18 a to rovno do špecifického prostredia zvierat, ktoré boli pre každého iba smetie, odpad, posledná zastávka namiesto bitúnka, či miestnej ZOO.
Ale pri nich som sa naučila veľa o vďačnosti, tej konskej, alebo celkovo zvieracej, lebo som sa starala aj o školské psy a neskôr útulkové. Tá vďačnosť v podstate nemá hraníc a tie zvieratá veľmi rýchlo pochopia, kto ich vytiahol zo sračiek, či už mentálne, alebo fyzicky, pravda, svoju úlohu zohrávajú aj akési sympatie.
Preto často vôbec nereagujem, keď tu čítam, že tréner a blabla, ťažko sa mi reaguje, keď som videla a zažila veci, ktoré niekomu nebudú dopriate nikdy, kedy sa staráte o nejakú trojnohú mrcinu, ktorá potom pookreje, začne vyzerať ako kôň a vy si sadnete, cvaknete o ohlávku vodítko a idete do lesa, bez toho, aby ste si budovali vzťah na jazdiarni, v kruhovke, bez toho, aby vám do toho kecal cudzí človek (tréner, mno…málo vyvolených, pramálo…), proste kôň vie, vy viete a všetko funguje. Často sme jazdili tak, že kamoška šla predo mnou a sedela na holej kobyle obrátene, ku mne čelom, aby sme mohli spolu kecať za jazdy. Na tej istej kobyle mohla jazdiť úplne bez ničoho, na kruhoch, na osmičkách, v teréne, hocikde. Príprava a tréning? Nuž, bola s tou kobylou. Investovala-ale nie do trénera, ale investovala svoj čas a energiu. A nejakú tú emóciu.
Lenže to sme boli mlaď, ten čas a energiu a emócie v tej najčistejšej podobe sme mali, priam sme nimi prekypovali. A tiež sme vedeli, že zvieratá potrebujú aj nažrať a aby ich nič nebolelo, ideálne.
Teraz je pre väčšinu ľudí najľahšie si zaplatiť trénera. Na hodinu. Mno…čo ja viem. Asi je to fajn, ak je tréner normálny, ale nemyslím si, že to je cesta k tomu, čo popisuje Saga.
Asi je to fajn pre jazdenie, ale to je pre mňa, čo sa života pri koňoch týka, tá najpovrchnejšia vrstva.
