Horsana:Ja som na pretekoch zase poníky obdivovala, sedeli na nich fakt mikrodeti, boli dvaja nejakí mixnutí, jedna kobylka odniekiaľ z reťaze vykúpená, ale iste tam bol welshík v nich, to frčalo ako raketa, skákali ako malí bohovia, jedno dieťa malo 5 rokov, išlo 4 súťaže, z toho dve potom na obrovskom valachovi, ktorí vraj kedysi chodil vysoké parkúry, kôň mal podľa mňa astmu, ale nič dramatické a to keď som videla, že decku končili nohy tam, kde bočnica...prvý skok ho heglo celkom dosť na kohútik, ale trénuje ju mamka, no bola to úžasná podívaná, malá vyhrala čo sa dalo a ešte dostala od organizátorov obrovského plyšového medveďa a obrovskú bonboniéru :)))
Keď sa potom mamy-trénerky pýtali, či sa nebojí, že sa malej niečo stane, tak opáčila, že nie, že má ešte dve deti do rezervy :D :D :D
Tie kone, čo išli súťaže pre jazdecké školy, ach, to boli niektorí strašné hajtry, no išli pod tými deťmi úžasne, síce ako roboti, ale...išli, deti zbierali skúsenosti a bolo to fajn.
Taková matka aspoň nevychová úzkostné a neustále se hroutící dítě. Nějak nám ve škole přibývají všemožné fobie.
Nedávno na závodech taky dívčina upadla z poníka. Bylo to za posledním skokem a když k ní doběhla zdravotnice s matkou, tak její první otázka (ještě seděla na zemi) byla - Projela jsem to celé?"