Keriton a ako si "vymôžem" tú reakciu: “jejda, pardon, já se zapomněl, já už si dám bacha” ?
Ja som asi mala šťastie, ale rok ma teda žiaden pes neťahal. Ak sa tak teraz zamýšľam nad tým, že prečo asi, napadá mi to, že tie prvé nácvikové prechádzky som vždy chodila len na lúku, kde som ich potom pustila na voľno (=odmena). Vyblbli sme sa, pohrali, pocvičili, nechala som ich pobehať a vracali sme sa na vodítku domov, kde zas čakala miska. Všetci pochopili pomerne rýchlo, že čím viac ťahajú tým dlhšie ideme “k odmene”. Ale teda takto som na tým nikdy pretým neuvažovala
Karolína : Ono vždy musia byť zmierení aj rodičia, že pes príde do domu. A počítať s tým, že pes bude aj tak na nich…. Česť výnimkam. Ja som bola psíčkar od narodenia asi. Psa mi dovolili keď som mala tak 7… Pomáhal mi hlavne ale otec - ten psov “mohol” - mama sa prispôsobila - dala nažrať, naliala vodu do misky, no vyvenčila len zriedkavo. Je ale fakt, že ja som fungovala lebo ma to neprešlo doteraz. Dcére som tiež zabezpečila psa keď mala 7, ale s vedomím, že musím fungovať ja. Psica žila 14,5 roka - dcéra išla na strednú, potom na vysokú. To sa bez spolupráce rodičov nedá zvládnuť. To ti nepíšem, aby som ťa odrádzala. Len, prosím, zváž aké máš zázemie. Máš 13, keď bude psík žiť čo i len 10 rokov - ty budeš mať 23. Čo všetko sa zmení v tvojom živote za tú dobu? Ten dcérin psík musel ostať u mňa, pretože aj keď sa odsťahovala a chcela si ho vziať, nedokázal sa už prispôsobiť - nežral, triasol sa, bál sa - po týždni sa vrátil ku mne, aby sme ho viac nestresovali. Ak máš toto všetko “domyslené” a vyriešené, tak ti prajem šťastnú ruku na výber toho najlepšieho psieho parťáka!
Veľký - malý - stále je to pes. U tých malých mi vadí to, že ich ľudia majú za hračky. No a rozmaznajú to… Ale je fakt, že dávať pozor na mrňúsa je riadna fuška - hlavne v dnešnej dobe, keď sa stretnete so zástupom nevychovaných psov všetkých druhov. Dcére tiež na prechádzke napadol “dogu” na vodítku voľne behajúci jazvečík - štýlom zavesím sa na krk. Prúser bol v tom, že doga to povznesene trpela, ale dcérin druhý pes akože rotwailer (tiež na vodítku) neváhal a bránil kamošku. No to bola situácia dva veľké psi domotané vodítka, jazvečík v papuli rotwíka …. Panička jazvečíka konečne zaregistrovala melu a pustila mobil a pochopila, že dcérine varovanie - zavolajte si toho psa asi mala brať do úvahy… Našťastie, aj keď to vyzeralo hororovo, rotwík jazvečíka iba potriasol a vypľul, nič horšie sa nestalo. A kto bol na vine tohto incidentu?
Chôdza na vodítku - jedna z prvých vecí, ktorú “učím”. Ak sa pes už raz naučil ťahať je to mega robota ho to odučiť. Hlavne ak máte veľkého psa. A chce to trpezlivosť, trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť - ide vlastne o hru kto z koho. Ťaháš stojím - povolíš idem (najlepšie iným smerom). Povolenie vodítka odmeňujem. Prvé hodinové prechádzky sú na vzdialenosť úplne krátke. Lebo viac stojím ako idem. A ešte podstatná vec - žiadne flexi vodítko!!! To funguje úplne naopak - tam pes musí ťahať. Povel k nohe je úplne o niečom inom - ale ľudia si to pletú
Sardullah - no tiež sa mi za tých 30 rokov čo som stále s dákym psom nestalo, aby mi psa napadol doslovne z ničoho nič iný pes - ale všetko je raz prvýkrát.
Eduza - držím palce, aby ste už nič podobné nezažili a psík dožil už v kľude. Strach sa dá korigovať, ale nie odstrániť duplom nie po opakovaných zlých zážitkoch. P.s. po škaredom páde pri preskoku kozy na telesnej som ju už v živote nedokázala preskočiť - darmo som sa presviedčala, že o ni nejde
Aké stráženie máte na mysli? A ak plot nepreskočí tak ho môže podhrabať ☺ Žiaden pes bez výchovy a výcviku nebude to pravé strážne plemeno a kastrácia s tým súvisí pramálo
No sú potom aj ľudia typu - "aspoň niečo na tom zarobím". A nevyvrátite im to - mala som takú kamošku, ktorej som nápad s pripúšťaním jej bavorskej farbiarky (bez PP) vyhovárala hádam rok. Argumentovala, že je to kopec roboty okolo šteniat, že tak ľahko to nepredá, že nech nemnoží bezpapierákov …Jej argumenty - ale naša fenka je taká super krásna milá, a veď keď predám tak si privyrobím - tie boli nepriestrelné. Keď mi potom chodila pomaly plakať, že to je hrozné (narodilo sa jej 11 šteniat) - mala ich v byte - a posledné už rozdávala zadarmo- tak naše kamarátstvo značne ochladlo, pretože (asi moja vina) som jej necitlivo odvrkla, že som jej to vravela a proste má čo chcela tak nech sa nesťažuje.
Každého psa som "cvičila" od začiatku - s láskou, dôsledne, jednoznačne. Šteniatka sa radi učia - formou hry, bez nátlaku s pamlskami. V podstate som vždy bežnú prevádzkovú obslužnosť dosiahla u psov do cca pol roka veku - potom sa ľahšie zvládala puberta ☺A cvičenie ako také prebiehalo v etapách cca 5-10 minút párkrát za deň. Ja osobne sa nehrám na to, že netráp ho ešte je malý - samozrejme, že netrénujem so šteniatkom preskok cez 2m prekážku, ale bežná poslušnosť sa dá zvládnuť raz dva práve v tomto období. A ešte taká mini rada z mojich skúseností - práve vo veku do tých 6 -7 mesiacov som sa vždy hrávala so šteniatkami hru na skrývačku - proste som sa im skrývala na prechádzke práve vo chvíli keď si ma nevšímali - spoza stromu som potom pozorovala čo stvárajú - podľa potreby privolala alebo ich nechala ma nájsť - odmenila, urobila indiánske tance radosti, keď ma našli- možno sa mýlim, ale asi toto potom vytvorilo na celý život v psoch potrebu si ma strážiť - naozaj som nemala nikdy problém, že by mi psiská odbiehali - skôr naopak postupne bol pre mňa problém vystihnúť moment na skrytie sa ☺
Nám začiatkom roka tiež napadol nášho psa na vodítku uličný pobiehač - a išiel cielene po psovi. Prvýkrát bol s naším psom iba priateľ - čakal ma pred obchodom - ledva ho odohnal a aj keď to vyzeralo, že sa nič nestalo - liečili sme potom dva týždne hnisajúcu ranu nad chvostom. Útok pes zopakoval možno o desať minút, ale to som tam bola už aj ja a sama nechápem ako som dokázala po tom psovi vyštartovať a zahnať ho. Nervy som teda mala také, že až … Vrcholom bolo keď ho potom majiteľ volal domov - a nadával mne, že prečo útočím na jeho psa - ON NIČ NEROBÍ !!! Asi som mala nášho pustiť z vodítka a nechať ho vyriešiť situáciu - keďže je to moskovák asi by si poradil nie?
Veľmi pekne ďakujem - predovšetkým za to, že ste po zrušení ifauny prijali toľkých nových prispievateľov - reagovali okamžite na ich požiadavky a za pochodu vylepšovali. A ponúknuté maličkosti sú krásnym gestom. Ešte raz Ďakujem
My máme len obyčajného dedinského kocúra -polovokajšieho - ten sa mazná rád, ale len so mnou a ešte občas s dcérou - proste si vybral. Syna si nevšíma, polovičku obchádza. Ja by som si to ani nevšimla, že je takto vyberavý, ale keď sa s ním chceli pomojkať susedove deti tak to dal teda riadne najavo, že nie - prskal, škrabal. Je proste ako pes - pribieha na zavolanie, pozná aj auto, ktorým prichádzam a to svorne so psom čakajú pomojkanie a pamlsok keď vystúpim, z domu sa spôsobne pýta von (zrušila som aj mačacie wc doma - vôbec ho nepoužíval), večer si pri tv ľahne na mňa, v záhrade plejem v spoločnosti psa a kocúra. Jednoducho taký je - rešpektujeme to. Každý sme nejaký - a mačky majú svoju osobnosť netreba im do toho kecať - oni si vlastne ani nedajú ☺
Za mňa pes na dvor k búde =žiaden. Pes potrebuje spoločnosť inak je to týranie a zo psa sa stane “psychopat”. Neverím a nepoznám nikoho kto mal psa “k búde”, že sa mu dostatočne venuje denne a 15 rokov! My sme boli teraz na dovolenke so zvieractvom ostal syn + strážil aj dcériných ďalších dvoch psov. Dvor máme veľký, koterec je na uskladnenie haraburdia , pes je strážny býva von aj dnu ako chce (a on chce byť proste s nami a je mu jedno kde). A po návrate z dovolenky je asi natretá lepidlom (aj kocúr) lebo sa nepohne odo mňa ani na dva metre - keď som v záhrade leží medzi hriadkami, keď som v skleníku leží v skleníku - nevadí že je jej horúco, keď varím leží mi pod nohami v kuchyni, keď si sadnem na hojdačku leží pri mne (viď foto)… Jednoznačne každý pes potrebuje svoju “svorku” - tak zadávateľka v prvom rade sa zamyslite prečo chcete psa a potom čo mu viete sama zo seba obetovať
Do bytu teoreticky môže byť každý pes, ale…. Musíte zvážiť množstvo času, ktoré so psom strávite vonku, a to myslím tak ako zrzavci - nie len pomotkanie sa okolo domu, ale naozajstná aktívna prechádzka. Ak má pes dostatok pobytu vonku (vrátane zamestnania hlavičky) je v pohode aj v byte (rozlohou je byt viac ako koterec). Ak sa zmierite s nutnosťou stáleho upratovania a aj tak to nikdy nebude tip-top - tak nie je problém. A hlavne reálne zvážte svoje schopnosti vychovať ho, lebo aj malý nevychovaný pes je katastrofa. Mali sme v byte všeličo - vrátane labradora, dalmatína aj “dogy” spolu s rotvailerom. No je nás na psov viac členov rodiny a psiská boli vonku denne (zima-leto) aj osem hodín. Paradoxne najmenej sa chodí na prechádzky teraz v rodinnom dome s moskováčkou - ale tá je spokojná hlavne v našej prítomnosti - vždy sa tmolí okolo nás a vonku je koľko chce (koterec nepoužívame - býva s nami v dome). A môžem vám povedať, že pri poslednej som zvažovala tri roky či si trúfnem na takého psa - a skúsenosti som mala.
No fenku najprv naviazať na seba - čo nie je vždy jednoduché, neviete čo má za skúsenosti. Na druhú stranu je ešte mladá tak sa dá (ono aj puberta je záhul). Samozrejme musíte pracovať aj s tým trojročným. Ono obaja musia byť zvládnuteľní ... Ozaj dobrý tréner by bol iste veľkým prínosom, ale to chce hľadať. Dcéra sa zľutovala nad najdúchom "rotvajlera" tiež asi vo veku 7 mesiacov a je to pes "ADHD", a na začiatku tiež nevedela ako naň - pomohol kliker (neznášal, keď sa naň šahalo). Tak tiež asi len vďaka ich starej pohodovej sučke (akože doga), ktorá ma ozaj božskú trpezlivosť s pojašencom urobili ozaj veľké pokroky - myslím, že by inak skončil veľmi zle. No v prvom momente sa stavilo na starú dámu, ktorá je pohodová, mladému "ukázala" čo a ako chodí v domácnosti ale ukázala mu aj jeho miesto (schytal od nej aj výchovnú. Začiatky ale boli ozaj strašné - museli pracovať s mladým hlavne samostatne - avšak nie systémom ťuťu muťu. Pozitívne, láskavo ale dôsledne. Stará dáma zas nesmela cítiť že prišelec je prvoradý (žiarlivosť vie byť riadny problém) - keďže nemali ako v dvojizbovom byte sa museli jednoducho zniesť od prvého momentu - ale prísne pod dohľadom - a to bolo možné len vďaka tomu, že doga je zvládnutá - vie kde je jej miesto, vie že platí čo povie človek. Pri zžívaní dvoch psov je to však vždy trochu lotéria či si tí dvaja sadnú, ale aj tak hlavné slovo musí mať majiteľ.
Niekedy dávno som čítala niečo o tom, že psom kosti áno, ale iba vtedy ak boli na kosti naučení od mala, pretože iba do určitého veku sa im v tráviacom systéme vyvíja ak dobre pamätám "ihličkový" reflex, ktorý práve slúži na trávenie a posun kostí (tak aby nenarobili šarapatu) v tráviacom trakte. Z toho mi ako laikovi vyšlo, že proste "všeho s mírou". Teda aj šteňatá dostávali kosti aj starším psom ich dám (občas - a podľa toho či ich aktuálne mám). Problémy som zaznamenala iba ak ich bolo priveľa alebo u starých psov. A fakt je že jediný pes, ktorý naozaj nemohol kosti bol ten, ktorý ich ako šteňa nikdy nedostal lebo to sa nemá ... (ten ostal u nás akosi zabudnutý extra nóbl paničkou, ktorá si akosi nestíhala preň prísť a nakoniec usúdila, že mu u nás bude lepšie). No a naša dáma včera okrem svojej večere zblajzla aj zvyšok bryndzových halušiek a tiež pozerala či by sa ešte niečo také super nenašlo ☺
Odpověď na příspěvek uživatele Xerxova z 23.06.2023, 11:15:54
ja som tak rada, že tu nie som jediná, ktorá tak extra nerieši čo bude pes žrať ☺ V podstate kŕmim rovnako ako vy a musím poklopať tiež nám vyrástli obríci (aj jedna "akože" doga- tá má teraz už 9 rokov a je to už riadna babička).
Doron a čo kŕmite ako základ? Ja teda naozaj nie som ukážka tabuľkového a predpísaného spôsobu kŕmenia, ale pár veľkých psov už u nás vyrástlo a dožilo sa aj vysokého veku. A surové kosti som dávala vždy - samozrejme s mierou a kým boli malí tak základom boli toľko zatracované granule pre šteňatá veľkých plemien - ono pri tých gigantoch je potrebné trochu ten ich rast "brzdiť" aby nevznikol neskôr problém. A ustrážiť správne pomery živín je podľa mňa hotová veda. Takže u nás základom boli granule a tie som dopĺňala "mňamkami" akými boli a sú : kuracie krídla, krky z hydiny, zajačie trupy Na dlhšie zabavenie dostávali hrubé hovädzie alebo bravčové kosti, sušené uši, šľachy, držky... Lebo krídelko bolo maximálne na dva hryzy a krk sa predsa dal zblajznúť aj na jediný hryz. Čo som strážila bolo to, aby pes bol štíhly - obézny pes má zarobené na problémy s kĺbami. A nepohyblivé teliatko nie je sranda - to nevezmete pod pazuchu a ide sa ...
No ak je toto pre Vás zložitý problém ... Ako by ste riešili - sliepky, kvočku s kuriatkami, husy, kačky, bežce k tomu kocúra a psa. Pes si nenechá okolo misky nikoho (okrem mňa) ani chodiť a potom Vám prinesú na stráženie (na cca dva týždne) šteňa. Kurčatám aj káčatám dávam tiež žrať niečo iné ako starým kusom... No podľa mňa jednoduché a úplne bežné riešenie - všetko kŕmim osobitne t.j. rozdeľujem podľa nárokov a potrieb. Psov som kŕmila oddelene (na striedačku - jeden ostal von a druhý sa nažral doma potom výmena a potom ešte jedna keď psiská von a kocúr dostal svoju dávku doma) No je fakt, že nemajú jedlo k dispozícii celý deň - systém zožerieš (alebo aj nie) a beriem misku. Dcéra keď si vzala šteňa späť - gúľala očami, že mladá zrazu vyluxuje misku za pár sekúnd - dovtedy (kým mala misku stále) už nič nebolo dobré ... U nás to jej systémom nebolo absolútne možné realizovať a teraz už berie misku aj ona doma. Okrem toho ma pes vždy upozorní, že je 20:00 - vtedy sa kŕmi - funguje lepšie ako budík ☺
Petra, podľa mňa v tom 7-8 týždni to je akurát. A je mi jasné, že teraz ste natešená a plná citov. Ale keď budú mať šteniatka tých 5-6 týždňov bude to riadna fuška a budete aj rada, že idú do nových domovov (samozrejme "dobrých" rodín i keď jeden nikdy nevie) a vám sa uľaví. Predsa len starostlivosť o "vrece bĺch" dá zabrať a to nepočítam večné umývanie a utieranie podláh. Aj z vlastných skúseností sa mi najlepšie rozbiehalo so šteniatkami v tom 8 týždni - adaptovali sa u nás veľmi ľahko a prirodzene. Keď sme brali trošku staršie už to bolo o poznanie ťažšie - viac a dlhšie "plakali" - hlavne večer. Podstatné a aj dosť ťažké je ale nájsť im dobré nové domovy. Mimochodom to že boli na ultrazvuku iba tri neberte veľmi vážne - u nás ich malo byť šesť max osem a bolo ich 12, kamoška mala mať tri a mala desať - proste vždy je to nakoniec prekvapko
