Příspěvky uživatele

Nuž ja som sa už dostala viackrát do situácie, že som pomaly až ľutovala, že mám nadpriemerne inteligentné dieťa - školské osnovy sú teraz ako niekedy pre pomocnú školu - aby som teda svoje dieťa nenechala úplne osprostieť musela som sa realizovať ešte aj ja (no ešteže tak do piatej triedy som mu stačila). Ale bojovať s učiteľmi, že on nebude výsledky násobilky kresliť smajlíkmi (neznášal maľovanie odjakživa), ale napíše im to číslom bol teda zaberák! Odhliadnem teraz od toho, že on násobilku vedel v druhej triede a smajlíkov mal malovať ako štvrták! Mal jedinú kamarátku, ktorú poslali na psychiatriu, pretože bola divná - áno bola lebo bola fakt geniálna (rodičia to našťastie vyriešili prestupom na inú školu) - v ôsmej triede sa bavila počítaním integrálov! Viem toto sú výnimky, ale aj ten učiteľ by snáď mal na takéto dieťa zareagovať a nie ho poslať na psychiatriu! Integráciu sme zas ako spoločnosť poňali úplne debilne - neťaháme slabšie deti hore, ale ubíjame tie múdre (ono to ide ľahšie - múdri nemajú žiaden problém zakrpatieť)  

U nás si trúfla aj na husy! A líška aj podliezla - dokázala odvaliť taký kameň spod plota, že som gúľala očami aj chlap mal problém si s tým poradiť- skáče v pohode do dvoch metrov. Gunára síce nezabila, ale tak doriadila, že sme ho museli zabiť my -z milosti. Do husačníka vyhrýzla dieru cez dosky. Odvliekla veľkého pižmováka, agresívneho kohúta a pár sliepok. Pri tom ako som videla ako skáče neverím, že by ju el.ohradník odradil. Asi najlepšie funguje pes, ale ten sa pred dažďom skryl a líška len na to teraz čaká. Ja mám už tisíc chutí sa na to vykašľať - je tej divej zvere teraz u nás v okolí neskutočne veľa. Líšky boli sem-tam, teraz denne behajú po dedine, kuny detto, pribudol aj vlk a medveď, dravé vtáky sú to najmenej.  A ak mám chovať iba v chlieve tak na to kašlem. Úrodu žerú slimáci a chrobáci o akých som ani nepočula, srnky v zime ožerú stromčeky, diviaky vyorú zemiaky … No ale vraj žijem v prírode a tak sa mám tešiť. 

tiež sa charakterizujem ako "kritický realista". Vyliečená riadnymi životnými kopancami. Ja sa už tiež nedokážem spoľahnúť na nikoho okrem seba. Posledný kopanec som dostala od priateľovho syna (vtedy býval u nás), ktorého som raz poprosila, aby večer nakŕmil a zavrel hydinu (za peniaze), pretože som bola pracovne mimo. Našťastie som došla domov ešte tesne pred zotmením - mladého pána (17 rokov) nikde - zver vrešťala vonku (ani vody im nenalial). Tak len behom všetko obriadiť. Mladý prišiel po polnoci a jeho reakcia - "no tak som zabudol a čo?!". Odvtedy fakt nie som schopná s ním komunikovať.

No my už musíme asi zatvárať aj cez deň - líšky sa nám špacírujú po dedine hlavne cez deň a v daždi. Zrovna včera sme jednu z dvora vyhnali - prišla si pre obed asi… Neskutočnou náhodou sa nám ju podarilo vidieť ako si krásne ladne preskočila plot 1,8m ani okom nemihla a poďho rovno medzi hydinu! Ja som vrešťala, polovička bežala za ňou - líška vzala roha až keď ju už pomaly držal za chvost! A nemá zásadný problém ani s dospelou husou, veľkého pižmového káčera odvliekla tiež bez problémov. Ja už fakt neviem akú obranu zvoliť - pes asi aj funguje, ale tie vyšpekulované ryšavky proste fakt chodia po celej dedine a zásadne cez deň v daždi - vtedy sú aj psiská zalezené aj ľudia nebehajú po dvore - vyšpekulovali to dobre - musím uznať. A keby sme žili niekde kde niet pre ne prirodzenej potravy, ale okolo nás široko ďaleko iba polia a lúky plné myší, na ktoré  líšky kašlú a chodia si na sliepočky do dediny. (Susedovi vbehla priamo do chlieva - tiež ju pomaly chytil za chvost, ale vybehla oknom -asi 1,8m vysoko ho má - pod stropom). A myši musím chytať ja. 

A k tej vode - máme aj husy aj kačky - dávame iba do detského pieskoviska vodu - stačí im to aj na párenie A hlavne sa tam mení voda denne (niekedy aj dvakrát) - oni z toho spravia bahnisko za chvíľu. A okrem toho majú vodu aj v kýbloch (hrncoch) - nič lepšie  som nevymyslela - toto najjednoduchšie vymením aj umyjem

Tenurri - je to individuálne. Je však smutné, že aspoň ja v mojom okolí vidím čoraz viac tých, ktorí sa budú len sťažovať na všetko a všetkých … Napriek tomu, že im xy ľudí pomáha vždy skončia v pozícii chudáčika, ktorému všetci škodia. Nepohnú prstom, aby si pomohli. Naopak využijú všetkých ktorých môžu x-krát sa ešte voči tomu, kto im pomáhal zachovajú hrozne. Lebo predsa oni môžu - je to ich právo!! No som si spomenula na vlastnú snahu pomôcť … a dopadla som ako sedliak u Chlumce (asi trikrát v živote) - som hnusná, ale už veľmi rozmýšľam či pomôcť … Sama som musela s troma deťmi preskákať ťažké životné skúšky - robiť v dvoch robotách, študovať k tomu, sťahovať sa. A to vďaka tomu, že som chcela pomôcť, lebo dotyčným život strašne krivdil!  Ale nezostala som plakať a sťažovať sa - proste som musela riadne makať. A život naučí asi najlepšie každého a koho nenaučí tak si “zlý” život zaslúži. 

Biaca - ste mi pripomenuli príhodu so susedou, ktorá dala mačke rolničku na obojok a potom nadávala akú má neschopnú mačku, že nechytá myši ako náš kocúr! Hovorím jej daj jej dole rolničku a uvidíš. Mačka je zrazu preborníčka v love - až vtedy jej došlo, že akosi tá rolnička upozornila aj tie myši, že si majú dať bacha😜

Náš kocúr je Ričí- lebo ako mača keď prišiel k nám bol umňaučaný až strach - teda večne ričal Tak ostal “Ričí”

No my sme postavili koterec - parádny rozmery 5,5,x2,5 m - dali sme tam aj starý gauč. Úmysel bol, že psa tam zavrieme napr. keď príde návšteva a pod. A výsledok je ten, že je to koterec pre kocúra - tomu sa gauč na slniečku veeeľmi páči. Náš pes tam bol iba so mnou - a keď príde návšteva je pes doma v obývačke (ak sme my von) alebo opačne pes je vonku a my s návštevou dnu - aj to len v prípade, že návšteva psov nemusí Inak sme všetci spolu ☺ Takže koterec podľa mňa nepotrebujete hlavne ak ste to doteraz nepotrebovali - nebudete potrebovať ani odteraz. 

To nemusíte mať ani regulérneho psieho zabijáka - keď si predstavím moju kľudnú moskováčku, ktorá ale dokáže v zlomku sekundy vyhodnotiť situáciu po svojom a vyštartuje rýchlosťou blesku … Extra radostné, “slniečkové” a so všetkými a všetkým sa hrajúce a vítajúce jedince sú riadny problém pre majiteľov nekontaktných psov. Ja mám ešte ku všetkému pocit, že tie radostné psy neovládajú psiu reč (to že ju neovládajú ich majitelia radšej nekomentujem) - keby tú reč ovládali tak by sa k žiadnemu neznámemu psovi nerútili ako rýchlik z Košíc - približovali by sa opatrne, bokom, s odvracajúcim sa pohľadom … Osobne zatiaľ sa mi našťastie vždy podarilo takého radostníka riešiť skôr ako naša psica - našťastie stačí, že sa začnem ja radostne tváriť - šťastlivca oslovujem ako kamoša - niekedy aj pohladkám - vtedy to tá naša vyhodnocuje asi tak, že toto je kamarát toho nemusím riešiť. Keby som nereagovala (alebo čo i len o sekundu neskôr) bol by s najväčšou pravdepodobnosťou riadny problém, a to bez ohľadu na to či psíča ide vítať mňa alebo naše teliatko. Je fakt, že preventívne chodíme hlavne na miesta, kde vidím široko ďaleko a situáciám, ktoré hrozia problémom sa snažím predchádzať. To sa ale tiež nedá na 100% - viď náš príbeh, keď pobehujúci pes pohrýzol tú našu. Mala som ju pustiť?  

Strapaty viem, že prchký neznamená psychopat - s jedným prchkým cholerikom žijem už viac ako 10 rokov ☺. Normálne ho každý považuje za pohoďáka, ale viem že občas sa dokáže tiež pretočiť v sekunde. A naša madam ho asi miluje najviac zo všetkých, ale na druhú stranu je tiež jediný, ktorý s ňou nevie ísť na prechádzku a už vôbec nie na voľno. Neviem definovať prečo je to tak - asi niečo “vyžaruje” čo ten pes vníma. Naproti tomu je syn, ktorého poslúcha najviac zo všetkých (volám ho Desenský) - toho poslúcha na telepatickej úrovni. Ja som niekde medzi tým, a to sa jej venujem najviac - kŕmim, cvičím, hrám sa, škrabkám … A o tých zaplotových psoch viem tiež svoje - ja jej tiež neviem vysvetliť, že presne tých dvoch chudákov si nemá všímať .teda keďže vie, že to vždy riešim tak s výrazom týraného psa okolo nich prejdeme, ale stačila by pol sekunda mojej nepozornosti a vypálila by si to s nimi vyriešiť (a dúfam, že nikdy ich nestretneme mimo plot lebo dobre by to nedopadlo) Dva roky na tom robíme, ale asi sme na maxime - proste sama od seba ich ignorovať nebude. A to hovorím iba o dvoch domoch, kde to rieši. Ostatných si nevšíma - tiež neviem z čoho práve u týchto vznikla tá nevraživosť. Inak si buď nevšíma alebo tých čo poznáme má za kamošov - dokonca vie prispôsobiť hru podľa veľkosti kamoša - najlepšie sa hráva s takým malým čudom a tam obdivujem tú jemnosť ako vie korigovať sama seba. Chcela som tým povedať, že proste moskovák je špecifické plemeno niečo medzi pastierom a obranárom (tak bol vymyslený) vyžaduje od majiteľa veľa, ale rovnako veľa potom dáva. A selektívna hluchota býva dočasná - len to nevzdávajte pubertiak dokáže donekonečna skúšať čo mu prejde - ak toto zvládnete už bude fajn - len mu nesmie nič prejsť - zas tá ich pamäť - dobre si oni pamätajú, že toto mi už prešlo, tak to spravím zas 😜

bolesť zubov by som nepriala ani nepriateľovi! Nie to ešte najlepšiemu priateľovi, ktorý je tu so mnou 16 rokov. Si neviem predstaviť život s bolesťou zubov - to by som hádam radšej skočila z okna (zažila som raz cez vianoce - tri dni). Ja by som išla do ošetrenia aj s rizikom smrti … Ak však operácia vyjde bude mať psík ešte pohodový a hlavne bezbolestný život. Čo je to za život, keď nemyslím na nič iné iba na bolesť? Tak sa teda na to pozerám ja …  

Vlastne ani neviem - akosi bolo pár mien vo výbere a potom si to akosi sadlo samo ku danému šteniatku. Prvých pouličných krížencov (keď som ukecala rodičov) som volala podľa toho čo povedali naši - nech majú radosť ☺ Úplne prvého psa mi dovolil otec len pod podmienkou že to bude Rexo.  Raz, s deťmi, sa vymýšľalo veľmi dlho. Každý hodil do pléna niečo svoje - decká sa samozrejme vadili. Tak sme napísali mená na papieriky a z klobúka vytiahol meno ocko - tomu to bolo šuma-fuk. Vytihol meno Missi - podľa akejsi postavičky. No a keď došlo šteňa domov som si ja osobne nemohla na to zvyknúť - furt som to komolila až nakoniec mi vybehlo miesto Missi  - Misty. A zostala to naša celoživotná srdcovka MISTY - aj dnes sa mi stane, že dnešnej Sally nechtiac poviem Misty. No už v živote by som nedala žiadnemu psovi meno Misty - tá bola len jedna! 

Máte malého - vyrovaného psa! Neprerábajte ho, ale starajte sa o to, aby žiaden pes toho vášho “nepocuchal”. Teda ak nechcete z toho vášho urobiť predstaviteľa “klasických” malých nervákov. Že to potom končí neraz veľmi zle - práve pre tých malých krikľúňov nemusím opakovať. Nie každý veľký pes je natoľko zvládnutý alebo prirodzene inteligentný, aby malého štekača nevyriešil raz a navždy. A aj keď mám veľkého psa o to viac ho musím učiť, že problém riešim ja - nie on! No vonku stretnete všelikoho….

strapaty - moskovaci majú neuveriteľnú pamäť. Teda tá naša určite. Vo vašom prípade by som bola teda poriadne v strehu. A popracujte hlavne na sebe - vaša prchká povaha a moskovák je podľa mňa dosť nebezpečná kombinácia. Moskovský medvedík je z podstaty plemena obranár - v pol sekunde sa dokáže zmeniť z plyšáka na nekompromisného bojovníka. V preklade ak vy zareagujete na niečo prchko, pes to môže vyhodnotiť, že potrebujete ochranu a už sa to vezie ani okom nestačíte mrknúť. Ich super pamäť je rovnakým plusom ako mínusom - naša teraz po roku spoznala moju kamošku (ktorá ju kedysi vykrmovala špekáčkou) a napriek mojej malej dušičke, že ako zareaguje vítala ju ako keby som domov prišla ja, to bol ten plus, ale rovnako si pamätá aj psa ktorý ju kedysi uhryzol a radšej sa oblúkom vyhýbam miestu kde býva (resp. by sa ten pes mohol vyskytnúť). A strapatý - jej správanie ako chcete zmeniť ? Vy si musíte uvedomiť akého psa máte. Moskováci sú špecifické psy -potrebujú kľudné, vyrovnané vedenie, jasne stanovené hranice a hlavne musia cítiť - opakujem cítiť - že rozhoduje vždy “pán”. V prípade nejednoznačných signálov od pána (napr. chvíľu sa s niekým kľudne rozprávate, potom začnete kričať nedajbože výrazne gestikulovať) to pes vyhodnotí po svojom - musím brániť pánička lebo … Preto vám v dobrom radím - pracujte hlavne so sebou - je to sakra ťažké, ale učte sa kontrolovať emócie, aby sa vám z plyšáka nestal samostatne sa rozhodujúci stroj schopný aj zabiť! A musíte myslieť vždy dva kroky vpred. Psica Vám nabehla do puberty - berie vlastný rozum a rovnako ako sa môžete po puberte dostať do štádia úplnej pohody, môže to skončiť úplnou katastrofou. Neberte ma prosím v zlom - po tých rokoch života so psami sa vám naozaj snažím iba preventívne poradiť. A ešte jeden príklad psej pamäte (nie je to moskovák, ale veľký pes určite): Dcérinu dogu napadol nemecký ovčiak keď mala asi 10 mesiacov- teraz má 8 rokov a všetkých psov znáša úplne slniečkovo - okrem nemeckých ovčiakov! Neštartuje bez rozmyslu po nich, ale vždy musí byť človek proste v strehu a stretom predchádzať. Jednoducho sa to už nikdy nepodarilo zmeniť - má zafixované že NO = boj. 

megi-the-pes:

Savé podložky pro štěňata. To je odborný název. To taky sežere. Eště hobliny. Však je to podobné jak chovat králíka, ne.

savé podložky - super nápad - to je kombinácia papier + igelit a niekedy aj buničina ☺

hobliny (piliny) - ak sa chcem brutálne venovať upratovaniu namiesto šteňaťu tak je to super voľba 

A v miestnosti máte akú podlahu? Ja neviem, (ohrádku som nepoužívala - pesani boli v chodbe alebo kuchyni) ale nikdy som v podstate nič nedávala - iba deku (resp. pelech na spanie). Šteňatá hryzú všetko - noviny rozfranforcujú, igelit je z hľadiska zožratia nebezpečnejší … Podlahu či už lino alebo kachličky som proste umyla … Keď ostávali samé tak som dala hryzacie návnady - podľa preferencií toho ktorého psa - hračky im obyčajne boli ukradnuté, ale keď som akože omylom zabudla kartón z vajíčok, rolku z toaletného papiera - bolo o zábavu postarané. Cucky som potom pozbierala, podlahu pretrela a bolo. Posledná ešte milovala rozhýzať plasty - a tak sme dvakrát prišli o TV ovládač, krhlu na polievanie, rúčku z nožníc, dva skrutkovače tiež skončili bez rúčky - tieto veci som reálne zabudla skryť - no ale to k šteňatám patrí, že niečo zničia 

neviem, ale nie sú tie nafotené šteňatá na tri týždne akési veľké? U týchto mini pidi psíkov by som čakala menšiu veľkosť v tom veku …

Každý pes je originál - na každého platí niečo iné. Možno som ozaj mala šťastie, ale nikdy som nemala žiaden extra problém naučiť chodenie na vodítku. Ale vždy sme išli (ako to tu už niekto spomínal) z domu v kľude - proste z dverí sa nerútime a kým neprestaneš robiť “tanečky” dvere sa neotvoria (úplne malé šteňatá som na rýchle venčenie nosila vonku na rukách). A keď ťaháš stojíme resp. pokračujeme úplne iným smerom - štandardné rady fungovali. No ja si hlavne myslím, že vždy mali naše psiská veľmi veľa voľného pohybu - teda nekompenzovali “potrebu lietania” na vodítku. Paradoxne ma vždy poslúchali psy lepšie bez vodítka ako na ňom. Na cvičáku táto posledná vyzerala ako dement, že nevie ostať v povele zostaň (keď mala pripnuté vodítko sa vždy zdvíhala za mnou) - bez vodítka mala výdrž v povele bez problémov (maximálne čo sme skúšali bolo 15 minút bez toho aby ma videla), ale pripnem vodítko a je to zas dement ☺

A Sardullah - priradenie k nohe máme tak isto obchádzaním - to hebedo má proste problém iba prisunúť zadok - automaticky sa sama začala radiť obchádzaním - tak to tak ostalo (mne to nevadí a z vlastnej lenivosti som sa už ani nepokúšala to preučovať)

…. a mne sa páčia barzoji, žirafy, sloni a tigre 😉. No keď som si naštudovala čo všetko potrebujú k životu tak som od ich chovu upustila. Ale teraz vážne - prosím nevyberajte psa len podľa toho čo sa “páči”! Súhlasím s xerxovou - je to pes pre skúsených! Potrebuje svoj priestor - ten stráži. Plemeno je málopočetné asi to má svoj dôvod. Zvážte reálne svoje možnosti a schopnosti - ak na to teda naozaj máte (nemyslím finančne) - tak vyberajte s rozvahou a s PP 

hmn:

“Veľký - malý - stále je to pes”

z hlediska pravděpodobnosti napadení a možných důsledků pro toho psa to je rozdíl velký

pravdepodobnosť napadnutia by som povedala, že je rovnaká. Síce asi hodnotím neobjektívne, ale malé psy napádajú častejšie. Že rozdiel v dôsledkoch potom je veľký o tom nepolemizujem, to je proste fakt.