Nasledovací pud má naša madam na neskutočnej úrovni - fakt som sa s takým ešte nestretla. Máme kuchyňo-obývačku - keď sedím na gauči leží mi pri nohách, keď sa zdvihnem umyť riad zdvihne sa a ide si ľahnúť vedľa mňa. Keď idem len poliať kvety na schodisko pred vchodové dvere ide so mnou - ak náhodou zavriem dvere (lebo načo by sa mala dvíhať na tú chvíľu - si myslím ja) tak ju nájdem ležať doslovne na prahu dverí - tak že sa labami opiera o dvere. Fakt mi to niekedy až vadí - pritom nemá problém so separačkou - keď ideme do roboty odprevadí nás k bráničke a ide si obehnúť revír - potom vylihuje najčastejšie pred dverami. V lese, na lúke neodbehne viac ako na pár metrov. Raz - to mohla mať takých 8 mesiacov- sa začuchala na mieste pred zákrutou - my sme si to ani neuvedomili, že nás nezbadá, ale keďže nás (z jej pohľadu) zrazu nebolo - odfrčala rovno domov. My sme ju v panike hľadali hádam pol hodiny a ona chudera nás poctivo čakala pred bráničkou. A v lete sa nám stalo, že vyšla do poľa vedľa nás cez dovtedy neobjavenú dieru v plote (fakt netuším ako a prečo vyšla - možno vyháňala mačku) a iba obišla plot a sadla pred bráničku a čakala - sused jej iba otvoril a išla domov. Som nechápala - náš pes čo vyšteká všetko čo sa zjaví na ulici sa nechal kľudne pustiť dnu cudzím človekom. O hodinu keď išiel okolo už naň brechala. Tak som si povedala, že asi je niečo na tej teórii teritória. Pre mňa je to pes so zvláštnou povahou - ale presne takou ako píšu v špecifikáciách plemena - strážny , teritoriálny s neskutočnou láskou k svojim
Ako tu niekto spomenul (a mne to pripadá dokonale)- akita je ako mačka. Dokážete sa s ňou spriateliť iba ak to chce ona sama 😊. Silou nič nezmôžete - získate pravý opak! Jednoducho musíte mať na to FILIPA - ako si takéto povahy získať. My sa doma smejeme, že máme kocúra ako psa - ale i tak funguje inak. Pes urobí čo chcem - lebo som povedala, kocúr urobí čo chcem, iba ak sám vyhodnotí, že to tak chce on. Ak prídete na systém (hlavne intuitívne) dokáže to fungovať . A prerobiť povahu? No podľa mňa sa to nedá u nikoho (ani u ľudí) - viem to korigovať, musím sa naučiť niečo rešpektovať, musím prísť na spôsob komunikácie - niekedy je dookola bližšie, prípadne počkať na vhodný okamih. A nič v živote nebude fungovať dobre, ak to “lámeme” - raz sa to vypomstí.
A u nás je stále zima - aj keď sa snehová perina zmenila na povrchový ľad a prechádzky sú v znamení strachu zo šmyku. Sally včera behom z kopca dostala taký šmyk, že si zdepilovala obočie - teraz chodí už značne opatrne a inkriminovanému miestu sa vyhýba dvojmetrovým oblúkom. Prvá fotka je pohľad z našich domových vchodových dverí druhá pohľad z okna mojej práce
Súhlasím s predchádzajúcimi radami - absolútne. Okrem toho fakt si uvedomte že máte AKITU. Ja by som ešte doma “cviila” branie jedla na povel - na začiatku trochu mechanicky zastaviť psa pred plnou miskou - počkať až sa trochu ukľudní a potom s povelom ho k miske pustiť. Ja som od mala vždy ešte pridala mega mňamku pri samotnom žraní - šahla som do misky - nemala som potom problém šahnúť psovi do papule - pustí mi aj super mega mňam kosť ☺.
JanaJanaJanaJana - tak s tým fungovaním na myšlienku máte pravdu, ale to je niečo čo sa nedá naučiť - proste to niekto má a niekto nemá. Ja sama od detstva fungujem so psami neskromne si trúfnem povedať, že celkom nám to funguje, ale syn je niečo úplne iné - a to so psom zďaleka netrávi toľko času čo ja. On so psami funguje fakt hádam telepaticky - a to nie len s naším. Jemu funguje aj dcérin (inde spomínaný rtw z benzínky) - nekričí, neodmeňuje (ak tak ozaj len zriedkavo), občas sa chvíľu pohrá (na mňa veľmi divným divokým spôsobom) a psiská na ňom visia - modré z neba by preň urobili. V dedine nás už podľa neho a našej medvedice všetci poznajú - že ešte nevideli takú dvojicu - bez povelu a bez vodítka s ním chodí ako cvičákový pes popri nohe. Aby sa jej zbavil na lúke musí jej dať povel - on to má chudák s tým psom akosi naopak. Každý má problém s privolaním a on s “odohnaním” ☺
Odpověď na příspěvek uživatele JanaJanaJanaJana z 15.12.2023, 09:52:43
Máte úplnú pravdu - málo ľudí si dnes uvedomuje (teda podľa mojich skúseností), že byť dobrý “šéf” neznamená presadzovať sa silou z pozície moci. O čo radšej aj my spolupracujeme za pochvalu ako za kritiku. A aj kritika sa dá podať “milo” - a je to naozaj umením dobrého šéfa. A je potrebné sa to učiť - celý život, pretože vždy môže nastať aj nečakaná situácia. A psovi by sme mali byť tým dobrým šéfom - vtedy to funguje pre radosť obom stranám. A k Vami vymenovaným vlastnostiam by som ešte pridala - byť dôsledný - stále - nemôžeme raz na niečom trvať, druhý raz to opravovať a tretí raz sa na to vykašľať. Ak už teda raz niečo zavediem musí to byť tak stále - u psa radšej nevydám povel ak minimálne tuším, že teraz to nesplní (hlavne u šteniat to chce riadnu prácu so sebou - naučiť sa predvídať)
Ja som vždy využívala u šteniat to obdobie ako píšu vyššie, že sa držia "maminej sukne". Na venčenie som využívala miesta, kde som mohla šteňa púšťať - nechala ho vyblbnúť a naháňala som sa s ním, schovávala - vždy keď prišlo (aj bez zavolania)odmenila. Odmeny v tomto čase boli mega dobroty (mäso, syr)- nie granula ☺. A ešte som si dávala pozor aby som po príchode ku mne šteňa hneď nepripla na vodítko. A ak som ho volala k sebe - nikdy - naozaj nikdy som preň nešla - ak ku mne nešlo demonštratívne som sa otočila a išla úplne opačným smerom. Keďže ako vravím využívala som obdobie držania sa maminej sukne - nakoniec za mnou išlo (iste stalo sa že mi cukalo nervy či som to nepohnojila, ale vždy mi to nakoniec vyšlo po mojom). Maximálny problém som mala len raz keď sa dnešná madam rozhodovala veľmi dlho - či ide za mnou alebo nie - tak som si na konci lúky sadla skoro chrbtom k nej (ale tak aby som predsa len kútikom oka videla čo sa deje) vytiahla si horalku - poriadne som šušťala obalom - a začala jesť. Túžba po dobrote nakoniec vyhrala. Skrývačky v tomto šteňacom veku upevnia potrebu strážiť si svojho človeka. Ale ako vravím je potrebné využiť ten správny šteňací vek a ísť na bezpečné miesto - my sme chodili na veľké lúky - ďaleko od cesty a ľudí. Ak je správny vek už fuč tak by som volila podobný postup, ale so stopovačkou. Možno som mala šťastie na "dobrých" psov, ale všetci boli a sú schopní chodiť bez vodítka (dokonca by som povedala, že bez vodítka fungujú lepšie). Ale iste je tu aj obrovský faktor toho, že psi boli veľmi veľa vonku (chodili sme bežne na celodenné túry alebo minimálne denne na dvojhodinové prechádzky okolo potoka) aj v čase keď som bývala v bytovke a tak im pobyt vonku nebol maximálnou radosťou.
Je trochu na mieste aj otázka ako “veľkého” máte psa a ako temperamentný je. My chodíme do kempu Kargita na Dugi otok pod stan a vždy sú tam aj ľudia so psami. Kemp je aj vybavený na psov - majú tam samostatnú “sprchu”. Ale je to trochu mimo - mesto resp. dedinka dosť ďaleko, ale na chorvátsko veľa pokojných miest na prechádzky. V kempe je reštika, zmrzlina, mini obchodík, kde sa ale dá kúpiť všetko potrebné. Pre nás je toto miesto top - a to fakt máme pochodené Chorvátsko krížom krážom. Túto lokalitu sme našli pred tromi rokmi a chodíme už len tam - pre nás je tam pokope všetko čo hľadáme. Pokoj, krásne more, miesto na prechádzky, pre deti hojdačky, basketbalové ihrisko, ping-pong. My nášho psa neberieme (to by preň bola pohroma), ale v kempe bolo psov dosť - aj NO. Na kempovej pláži sme ich nestretli - je tam však ozaj dlhé pobrežie (dostupné iba peši), kam chodia psíčkari a nudisti ☺. Pre priateľov ale tam asi apartmány nie sú - jedine ak tak v majáku ☺ - my sme po tom ale ani nepátrali
No Praha - ozaj mesto priateľské ku psom. Práve som tam strávila víkend - odhodlala som sa vyvenčiť mojich chlapov. Po rokoch sme zamierili aj na "staromák" - to že sa tam nedalo pohnúť je v tomto čase normálne a aj my sme to veľmi rýchlo vzdali a išli bočnými uličkami preč. Že sú ľudia, ktorí toto majú snáď radi, som ochotná pochopiť. No nie som ochotná pochopiť tých, ktorí sem brali psov. A že ich bolo teda dosť vrátane dvoch ČSV … Uličky boli také, že sa to ale že vôbec nehýbalo- spiatočku sme zaradzovali štýlom - prebojujme sa! Chápem socializáciu, chápem fakt všeličo ale toto teda fakt nie. S ohromnou radosťou som včera večer pristála v našom zasneženom dome. A mám zas na dlho s veľkomestom “utrum”. Mám radšej tie líšky a vlky - akosi mám predsa len aký taký priestor na reakciu (v tom dave nemám ja osobne hádam ani priestor na dýchanie) - žeby ma chytala klaustrofóbia? ☺
No pes a dieťa ? Moja dcéra (tá čo má akože dogu a rotwailera, nad ktorým sa zmilovali alebo sa našli?) čaká teraz bábo a strach mám asi viac ja ako ona ☺. Napriek tomu, že ten RTW je ozaj pes s ťažkou minulosťou s xy problémami - absolútne by nebola schopná ho dať preč - zohrali sa neskutočne (okrem toho ten pes by už inde asi neprežil). A je jasné, že tam bude musieť nastať obdobie usporiadania “svorky” - 150 % stráženie dieťaťa a psa, ale presne ona je tá, ktorá verí ( a vie) že to zvládnu. A ja sa utešujem tiež, že ak by to niekto dokázal zvládnuť tak to bude ona. A že to možno bude úplne v pohode a zbytočne mňa občas prepadnú chmúrne myšlienky. Ale toto je ten prípad kedy má “mamina” s tým psom (v našom prípade psami) vzťah - to ju proste ani nenapadne dať preč - tú 9 ročnú dogu (ktorá s ňou bola v dobrom i zlom) alebo teraz toho “ADHD” na nej závislého rtw? Proste sa uvidí ako to pôjde - najhoršia verzia je oddeľovanie - majú výhodu, že už bývajú v dome, ale to sa proste ukáže časom
Zrzavci to asi bývate u nás nie? Toto totižto praktikuje aj náš kocúr - a neskutočne rozlišuje či je niekto v dosahu alebo nie ☺ Takže kým sme doma (a to nemusíme byť v rovnakej miestnosti) je to anjelik - keď nie sme dnu - stačí že sme na záhrade tak linku omrknúť ide - ak ho prichytím a zhúknem tak pádi preč. No ale je to proste šelma mačkovitá a tá si akosi robí po svojom. Ja som sa len proste naučila dávať z dosahu požívatiny a viac menej už na to kašlem (teda vždy ho z linky vyhodím ak je prichytený) - fakt je ale, že to u nás nie je vôbec často - lebo kocúr je viac von ako dnu a dnu sme v kuchyňo-obývačke v podstate stále keď sme doma. Ale mne osobne sa celkom pozdáva ten nápad s lepiacou páskou - to by asi mohlo zafungovať
Trickyvoo - mám moskováka tak do mesta to nehrozí. Záhradu máme našťastie velikú a keď budeme doma počas dňa tak určite pôjdeme aj na potúlky … A Sardullah to ja mám rovnaké ako vy s Ginou - na niečo reaguje neskutočne, niečo má úplne v paži. Najhoršie je, že ten jej prerod z absolútnej salámistky (ktorá to hrá na lenivca) je v pol sekunde - štartuje z nuly na 100 za zlomok sekundy to nestíham ani nájsť ten strom na istenie. A stráži presne v duchu pastierských psov - srnky, kravy, ovce nerieši. Diviaky sme ešte nestretli - len rochnisko - tam bola evidentne v strehu. Líšku už párkrát vyhnala z pozemku (aj z krovia pri potoku). Našťastie sa dá odvolať. A ja sa v podstate nebojím, že ten vlk by po nás prvoplánovo išiel. Skôr toho, že sa prekvapíme navzájom a tiež radšej nedomýšľam ako by to mohlo dopadnúť (teda doteraz som to vôbec nedomýšľala - a asi sa k tomu vrátim ☺).
Tak u nás kradla "houbičky" psica - asi do veku 7 mesiacov. Nikdy nič iné z linky nevzala (ani chlieb, rožky, salámu), ale toto bolo pre ňu asi magické a najlepšia hračka. Houbičku vždy rozhrýzla na mikrokúsky, ktoré som potom zbierala. A tiež bolo jedno či mokrá alebo suchá, nová alebo stará (ono časom bola vždy nová lebo nestihla zostarnúť) ak nebola houbička tak našla kartóny na vajíčka (tie som mala pod lavicou v kuchyni) a dopadli tie kartóny rovnako. Hračiek mala dosť, kosť na hryzenie mala tiež, ale tie neboli to pravé - ležali bez povšimnutia - niektoré tie hračky tak ležia dodnes. Tak som využila toto jej správanie a pri odchode z domu som jej tieto “šmakotiny” úmyselne nechávala nastražené - myslím, že vďaka tomu je toto jediný pes, ktorý v šteňacom veku skoro nič nezničil a vyrástla z toho. Ak to teda tú vašu “šelmu” tak veľmi láka asi by som to využila - nechala jej nastraženú suchú houbičku - tú normálne používanú by som odkladala proste fakt do tej rúry alebo nejakej dierkovanej krabičky - aby vedela tá hubka vyschnúť ale mača sa k nej nedostalo
Idem sa trochu vypísať - z iného súdka - ja sa od včera “zamýšľam”, že som buď to úplne stará, alebo blbá alebo neviem čo. Nikdy som sa totižto nebála - milovala som prechádzky po poliach, lúkach, lesoch. A to že bývame na konci dediny - za nami už len lúky, pasienky a Kriváň - bolo fakt pre mňa to pravé. Som už niekde písala, že hydinou sme už párkrát nakŕmili líšky a operených dravcov - zamrzí aj naštve to, ale proste je to tak - stáva sa to. Posledný mesiac však náš lenivý strážny pes niekoľkokrát vyskočil spod stola a s brechotom tryskovou rýchlosťou štartoval k dverám - potom tryskom k plotu a štekal fakt neskutočne. Som myslela, že to možno mačky alebo líška - tým, že je tma tak za plot nevidím … A včera sused čo mal vedľa nás ovce - prišiel o sedem a druhý čo má kravy v neďalekom oplôtku prišiel o kravu a odrastenejšie teľa - že fakt nám tam začali chodiť vlci. Mne samej prebehli cez cestu asi pred mesiacom (asi 100m vzdušnou čiarou od nášho domu) popred auto asi štyria, no všetci ma presviedčali, že si vymýšľam a že to isto neboli vlci. A teraz som sa teda začala ozaj báť - akosi som prestala veriť tomu, že vlk je plaché zviera. A na prechádzky so psom už akosi nemám chuť - duplom preto, že je skoro tma a mimo tmu ich nestíham. Hádam ma tie katastrofické myšlienky časom prejdú, ale červená čiapočka mi akosi neschádza z mysle 😉. A keďže som vyskúšala vyhnať líšku loviacu naše sliepky z dvora vrešťaním ako Viktorka u splavu a ono to vôbec nezaberalo (jediný kto sa toho môjho vresku bál bol náš pes) tak neviem či by som sa ubránila krikom a o odvahe psa vo vyhrotenej situácii tiež silne pochybujem - keby nezabral štekot tak by sa asi utekal skryť za mňa … No tak to vyhodnocujem, že asi budeme blbnúť na dvore celú zimu a s príchodom slnečných dní sa hádam vyberieme aj do prírody
Na zachranárinu sa používajú naozaj rôzne plemená - ono dôležitá je individualita psa. A aj to na akú zachranárinu - v sutinách, v lese, v lavínach, vo vode? Tu u nás cvičia na zachranárinu hlavne NO, ale aj borderky a dokonca aj pár krížencov. Z môjho úplne laického pohľadu sú borderky super - sú rýchle, šikovné, vytrvalé ale NO sa mi javia ako “rozvážnejší” taký systematickejší a sústredenejší. Ale netrúfla by som si povedať aké plemeno je na to “stvorené”. V minulosti bolo ustálené v podvedomí, že bernardýn je proste záchranár ☺.
Je to proste individuálne - a to nie len kus od kusu, ale záleží aj na situácii. Keby napr. včera niekto videl dcérinu "ADHD" strelu (sučka asi 8 mesiacov) ako blbne s našou lemrou lenivou tak by skákal medzi ne - lebo mladá behom spravila kolečko skočila našej “po krku” tá vrčala a štekala občas sa s ňou naťahovala - potom mladú vyhnala urobiť ďalšie kolečko. V kuchyni naša medvedica len leží a “ADHD” - poskakuje ňafe ju pod uchom - naša ju packuje, občas ju tiež "ňafne", keď má toho dosť vstane veľavravne na mladú pozrie a koniec. Krásna scénka prebehla medzi nimi včera, keď po hodine “oddychu” sa mladá chcela zase hrať - doniesla preťahovacie lano tej našej lemre pred nos, keď nereagovala tak jej to lano začala “hádzať” - to sa teda naša už chytila, vzala jeden koniec do papule (ale stále poloha ležmo) a nechala mladú “zápasiť” - a aby mladá mala radosť tak aj zavrčala tým jej hromovým hlasom. No a potom “ ADHD” sa vybrala chytať nášho kocúra, a v tej chvíli naša lemra zavrčala zas - ale teda to bolo fakt iné - aj mňa zamrazilo - ADHD v sekunde pochopila, že kocúr je chránenec a má mu dať láskavo pokoj. Pekne sa vrátila s trochu stiahnutým chvostom, overila náladu našej madam a pokračovali v naťahovaní. Teda nie je vrčanie ako vrčanie, nie je plesknutie ako plesknutie, nie je pes ako pes … Ja chválim slovne, pamlskom a pohladkaním. Syn komunikuje na astrálnej úrovni ☺- ale ak sa ide s madam hrať tak sa s ňou “bije” - no to je fakt zápas - úskoky, šťuchance - tu a tam capnutie - grécko-rímske zápasy sú nič proti tomu. No psica je z toho v siedmom nebi - tak asi aj toto je odmena, dokonca pre ňu asi najvyššej ceny. syn to ukončuje zas “telepatickým” spôsobom - proste sa postaví, pozrie a je koniec. Pes mu v sekunde zas funguje ako nikomu inému
Ja som si zas po plyne veľmi rýchlo zvykla na tú indukciu - a už by som plyn nechcela (aj keď ho ešte stále máme v spodnej kuchyni - tam sa sporák ale skoro vôbec nepoužíva). Zvuky neriešim - u nás je aj tak stále “hlučno”. Hrnce mám tie s hrubým dnom, ktoré dobre držia teplo aj po vypnutí. Bez problémov mi fungujú aj všetky smaltované. A podstatné prečo mi indukcia vyhovuje je tá ľahká údržba - plynový sporák bola moja nočná mora. Na strašenie že nebude elektrina zvysoka kašlem - ono možno nepôjde ani ten plyn ☺ Keďže bývame v dome mám to šťastie, že máme aj plyn aj elektriku a v prípade katastrofického scenára aj sporák na drevo ☺(ten síce oddychuje v pivnici a čaká na svoj čas)
Pokus péčkovania -päťdesiaty pokus pošiel pod pôdu. Pořád přejdu psaním pohraničí. Skúsim -skovať slovensky. Stále sa stratím. Sledovať serály spoločne so Sally stihnem snáď skoro. Sneh skryje smreky, sady, stráne … Spravím si super sladký sirup, skryjem sa snívať sledovaním slaďákov.
