Příspěvky uživatele

Na našej predchádzajúcej labradorke sme mali fakt problém niečo poznať . Neskučala, neštekala vždy bola pripravená ísť kam sa povedalo. Aj keď ju museli už vo vysokom veku bolieť kĺby cupitala - pomáhali sme jej len hore schodmi. Pyometru sme poznali len vďaka neskutočnému smädu - teda nevedeli sme, že je to pyometra, ale na veterinu sme išli skrz ten smäd - ona vymyslela, že sa dá napiť aj z WC - dovtedy sme nevedeli, že si vie otvoriť dvere ☺. Zvládla aj tú. Problém po kastrácii nebol žiaden - ani nepriberala ( a to bol labrador), ani srsť sa nezmenila.  Žila skoro 15 rokov aj s epilepsiou, aj po kastrácii aj s babičkovskými boľavými kĺbmi. Bol to úžasný pes. Uspať som ju dala v momente kedy som už videla, že jej naozaj nie je dobre - bola som s ňou a po nej som už žiadneho psa nechcela “lebo žiaden by nebol ako ona” Vydržalo mi to šesť rokov… A dodnes ju neviem dostať z hlavy - asi ona bola fakt ten tzv. osudový pes. Terajšiu madam sme dali kastrovať po dôkladnom zvážení za a proti a tej sa teda srsť zmenila výrazne - priberanie strážim - musím lebo kĺby. Ale aj toto je pes, na ktorom ťažko spoznáte, že sa niečo deje. Hraje formu - funguje cez všetko - že sa niečo deje musíte skôr vycítiť ako vidieť. Dcérina ADHD je zas herečka, ktorá sa rada ukazuje - tak hrá aj to čo jej nie je ☺.

No napodobovanie je sila! U nás napodobňuje nielen pes ale hlavne kocúr. Napr. ako otvoriť dvere - stačí skočiť na kľučku nie? Tak máme všetky dvere také že musíte potiahnuť aby sa otvorili ☺ A u psa - no spomínaný tunel bol proste bubák - pamlsok hodený dnu buď dočiahla plazením a vycúvať von resp. kašlem naň, alebo šupnúť ju nasilu dnu bola od začiatku blbosť - lebo mordovať sa s hoviadkom… Tak som to úplne vypustila - vlastne mi to netreba. A svete div sa raz na cvičáku bola jedna pani aj so synom a kým sme mi špacírovali na druhej strane pozemku, ten jej syn sa hral na prekážkach - a lozil si cez tie tunely. V pauze som sa s našou psicou išla do tých miest pohrať  a ona si začala s neopakovateľnou radosťou behať cez tunely. Ako to odkukala nechápem dodnes - mala sa predsa venovať chodeniu na vodítku medzi psami (čo ju už zjavne nebavilo lebo to predsa dávno vedela!) tie tunely boli ďaleko a ja som im  vôbec  nevenovala pozornosť. Kladina to isté - keď jej to predviedol syn - tak za ním išla -dovtedy bez šance ju tam dostať.  A život s nami - už asi aj číta myšlienky. Môže spať pod stolom v momente keď vezmem špeciálne metlu na schody už je pri mne a ideme zametať schody. Keď vezmem metlu na kuchyňu (z rovnakého miesta) ledva zdvihne jedno oko. Zrovna predvčerom som mala znovu zážitok s ňou - už som spomínala, že koterec máme tak pre toho kocúra - ona tam nechodí. Tak sa rozhodol môj partner, že ju naučí chodiť si tam aspoň na gauč - kým sme v robote nech si môže oddychovať na mäkkom (lebo vždy leží iba na rohožke pred dverami). Gauč jej ešte rozložil, aby mala letisko … Pekne mu tam asistovala a on jej vraví:  no tak Sally  poď pekne NA MIESTO! Tá v momente behom k dverám do domu ( zo srandy som ich otvorila - keďže som ich pozorovala zo schodov) a milá Sally krásne zaľahla NA MIESTE - doma má vetbedku. Tak dostala odo mňa žuvaciu kosť nech si požužle na tom MIESTE 😀. Drahý najprv chvíľu čumel ako teľa, že čo ten psisko vystrája - ja som sa nemohla prestať smiať - vravím mu veď máš absolútne spoľahlivého psa - urobil presne čo si mu kázal! Až vtedy mu došlo, že miesto v koterci musí premenovať.   

Áno poznám služobných psov - trvale ubytovaných vonku, dokonca v koterci - ale ich režim je ráno okolo 8:00 idú do práce a do koterca sa vracajú večer. A tam myslím, že je to úplne OK (hlavne teda u tých, ktorých poznám cvičených a pracujúcich v záchnarčine). A potom - my máme moskováčku - voľne pustenú na dvore (cca 2000 m2), má postavený koterec 2x4m aj s gaučom - vôbec tam nechodí (na gauči spí kocúr), kým sme v práci je vonku a spí na rohožke pred vchodovými dverami. V momente ako sa vrátime domov je nám v pätách - to znamená, že kde sme my tam je ona. Ak ju necháme von po pár minútach sa pýta dnu. Keď idem vysypať smeti ide so mnou. Idem nakŕmiť sliepky ide so mnou, idem pozametať schody sedí pod schodmi, kým nedozametám a ide so mnou dnu.  A je to pes, ktorý by nemal byť rád dnu - lebo teplo. Stráži ale ukážkovo - aj z domu - stačí niečo neštandardné, že sa vonku šuchne a beží k dverám.  Cvičená je iba pre našu potrebu - ale vie kopec blbostí - zatvárať dvierka na linke, robiť mŕtvolku, hľadať škoricu … Také sadni, ľahni, k nohe vie - ale nedá sa pozerať na ňu ako na NO. Stačí, že ukáže raz, že to vie a potom pozerá na mňa ako na blba - načo to po mne chceš, veď som ti ukázala, že viem. A pastierske psy tiež nie sú vonku samé - majú svoju “svorku” (napr. ovce) a sú proste s nimi - stále. Tak ako tá naša madam - proste je tam kde je jej “svorka”. 

Ono rozoznať naozajstnú agresivitu od "štenacej" nervozity nebýva vždy ľahké. U nás sa ale od prvého dňa a v prezubovacom období naozaj najlešie osvedčilo mať už ako tak naučený povel pusť - v prezubovacom období sme sa vždy veľa hrali naťahovacie (dosť drsne) hry, ale cvičili sme pri tom to pusť! Akýkoľvek dotyk zubov s našou rukou sme prehnali výraz AÚUU otočili sa preč- a na chvíľočku prerušili hru. Veľmi rýchlo teda tie naše psiská pochopili, kde sú hranice. A ešte sme učili vyhrýzavanie dlhých (niečo ako párok) pamlskov z ruky - pomaly som posúvala. Pri niektorých šteňatách som teda mala občas aj krvavý palec - ale moja bolesť zastavila prísun mňamky. Fakt je že nikdy som nedovolila ani mini šteňatám hryzenie do rúk a pod. Prevádzala som stále a stále a stále na vhodné hlodadlo ☺. A aj minimálny prejav naozajstnej agresivity znamenal koniec hry a odchod na miesto. Nemáte plemeno pastevca alebo bojovníka - a u zlatého retrívra by snáď nemal byť extrémny problém mu vysvetliť, čo sa proste nerobí (netvrdím ale že neexistujú výnimky). Môj názor nastavujte dôsledne hranice teraz a ono sa to poddá - aj Sardullah to prežila ☺ A to verím že mala fakt “špecialitky”

No prvý pes - požiadavky akosi nezlučiteľné do jedného psa… Ten NO možno, ale záleží na veľa faktoroch. Ono pes celý deň vonku - ono môže byť - ak som s tým psom vonku aj ja - a nemyslím hodinu denne. Pes vonku a milý priateľský ku všetkým a všetkému - dosť nereálne - pes akosi sám od seba začne strážiť duplom ak inú zábavu nemá alebo bude z neho demolátor. Druhá strana mince - prvý vytúžený pes doma = ľahko sa skĺzne k “rozmaznaniu” - vybalancovať to je ale už individuálna záležitosť. Môj názor, že prvého psa v istom zmysle asi pokazí každý - menšie škody ale sú v prípadoch ak pes žije so svojími ľuďmi - nie odstrčený niekde von a niekto si ho všimne len keď náhodou chce. A potom ešte taký detail - ono to prvotné nadšenie opadne (skôr alebo neskôr) - takže to čo si myslí zadávateľka teraz ako sa bude denne xy hodín venovať psovi - sa rýchlo zmení (česť výnimkám) - ale koľkí ľudia to vydržia desať rokov - denno denne - piatky, sviatky, zima, teplo, dážď, sneh … Do toho iné starosti, dovolenky atď. Za mňa ľahší managment je pokiaľ mám toho psa doma ako člena rodiny a teda automaticky musím s ním denne počítať.  

No naozaj je veľmi podstatné o akom plemene sa bavíme. Naša moskováčka (mimochodom bojazlivá bola) začala strážiť sama od seba vo veku okolo 6-7 mesiacov - a aj tá bojazlivosť ustúpila

Ja som včera “TRÚBA” zabudla zobrať na prechádzku mobil. Dávno som sa tak nenadchla krásou výhľadu na Tatry pri zapadajúcom slnku - takú ružovú oblohu som asi ešte nevidela - trvalo to chvíľu ale bolo to nádherné - sneh, kopce, jasná obloha, široko ďaleko nič iba ja so psom. Mrzlo teda riadne (asi mínus 12 bolo) ale taká zima má byť. Na konci prechádzky ma ešte fakt neskutočne potešila Sally. Ten kúsok čo sme išli po ulici domov som ju nedávala na vodítko - iba išla popri mne. Polovička odmetala z chodníčka k domu sneh tak som myslela, že zabočí - a vôbec som neriešila, že dva domy vyššie má “kamošov” s ktorými rada dosť ostro diskutuje. Pri našej bráničke však stiahla chvost, sklopila uši a nabrala šprintový smer ku psom. Ja som iba automaticky zhúkla "ku mne!" a ona okamžite otočila o 180 stupňov beh ku mne - nezmenený postoj ani rýchlosť behu - mala problém dobrzdiť a sadnúť predo mňa ☺. Polovička zabudla aj zametať - stál tam s prestrašeným výrazom (čo z toho bude!) a potom zas zabudol - podobne ako ja - zavrieť ústa z údivu nad poslúchnutím. Možno to bola náhoda, ale ja som sa hrozne potešila, že asi nekonečné učenie privolania prináša svoje ovocie - toto bola fakt ťažká situácia. Našťastie som mala ešte kúsok párku vo vrecku tak bola aj odmena ☺ 

“Už dlouho diskutujeme o tom, že by ty sedací soupravy bylo potřeba vyměnit neb ty už sjou fakt hrozný..tak, že už i na ten smeťák bych snad jela o půlnoci, aby nikdo neviděl, co vyhazuju za hnusanec. Ale tak nějak se nemůžeme dohodnout, co místo toho…furt nám tak nějak vyjde, že by vlastně byly nejlepší dvě postele -”

Sardullah - vy bývate u nás? ☺U nás gauč išiel k synovi do izby a my máme dve rozkladacie postele do “L” 20 ročné - po deťoch - poťahy už na cimpr-campr - teda len pozakrývané dekami. A pred Vianocami som tiež mala vnuknutie, že by sme to teda mohli vymeniť za niečo čo patrí do obývačky. Skončilo to pritom, že nič lepšie nevymyslím - my tiež potrebujeme mať miesto na ležanie pred TV, a to vždy ležíme minimálne dvaja. Okrem toho mierne bojujeme s priestorom … A predstava čo urobíme s tými starými rárohami … No sú tiež fakt hrozné a ešte by som ich musela viezť najmenej 20 km auto s ťažným je momentálne nepojazdné a na dvore ich skladovať nechcem. Tak sa to presunulo zas do neurčita. A Vianoce prešli aj so starými posteľami a vypratými dekami a dnes ma to už akosi ani netrápi

My sme zistili teraz cez Vianoce, že máme psicu zamlčanú alkoholičku 😊. Ona si fakt že nič nevezme zo stola - celé sviatky tam bola tácka s koláčmi - iba ňuchla, bežne taniere s niečím - klobása, údené, chlebíčky a pod. Ale keď sme vyprevádzali jeden večer návštevu zostali na stole poháriky po vaječnom koňaku - keď sme prišli dnu - všetky štyri boli dočista vylízané - zostali aj krásne postojačky (boli to poháriky na stopke) - som nechápala tú jemnosť s akou to musela naša 50+ kg madam vylizovať - asi ako pravý gurmán . Mimochodom chlebíčky ostali nedotknuté

UI - vždy mi pri tom napadne výrok “a skláři nebudou mít co žrát !” . A tiež ma akosi predstava humanoidov desí … To je ako na každá novo vymyslená prekážka pre zlodejov - vždy si našli spôsob ako to prekonať. Začínalo sa psom pri dome, potom zámky, trezory … dnes už kamerové systémy A zlodeji sú tu stále a prekonajú aj bankové systémy

u mňa je to detto. Z paneláku do domu na konci sveta - ale nemenila by som. Ono možno preto, že som mala celý život psov v byte som si ani nevedela predstaviť, že šteňa šupnem rovno do koterca a búdy. A potom som to už ani neriešila. Proste pes je tam kde chce byť. A asi aj vďaka tým mojím panelákovým skúsenostiam beriem psa na prechádzky aj keď bývame v dome s mega záhradou, kde si pes môže behať všade - aj medzi sliepky. A tiež som vedela, že ak chcem, aby behal všade musím ho naučiť nenaháňať tie sliepky. Neviem či je to týmto režimom alebo mám len skrátka šťastie na dobrého psa (údajne nebezpečného plemena), ale minule mi aj polovička (ktorá psov nemusela) povedala, že už si to bez neho nechce ani predstaviť - je to skrátka jeho miláčik (denne mu nosí kúsok mäsa z vlastného obeda)

Tak ten spomínaný NO asi tiež poslúchať musel len, keď sa cvičilo 😀. Tak asi takých podobných tej mojej kamoške bude viac - len ja som to doteraz asi chápala zle a chúďatá moje psiská - poslúchanie vyžadujem stále - ak už niečo poviem tak to platí aj doma v kuchyni, aj vonku na poli, aj pri obchode v dedine … A ono to platí aj ráno, aj večer, aj v noci - hocikedy. No, ale aj keď som stará a nemoderná, budem si to takto robiť aj naďalej 😊. Je ale aj prvda, že som sa vybodla na učenie mojej madam na priradzovanie k nohe prisunutím - ona sa priradzuje obehnutím - mne je to jedno hlavne, že k tej nohe príde. Na cvičáku ma za to ale chvíľu buzerovali - som im nakoniec vysvetlila, že nám to takto vyhovuje - dáma si to vymyslela takto viac menej sama (asi vzhľadom na veľkosť jej to je pohodlnejšie) a akosi je pravda, že mne sa to ani nepodarilo jej vysvetliť, že to má robiť inak ☺

Zákon je jedna vec - ľudia druhá… Mala som "konflikt" s dvoma poľovníkmi - slovný a myslím, že úplne zbytočný. Ako som sa neskôr dozvedela že oni vyháňajú z “lesa” (ono to sú len také malé háje okolo lúk a pastvín s čiastočnou asfaltkou - popod diaľnicu) každého - lebo si zaplatili poľovný lístok. A u takého človeka nevyargumentujete - ja som psa mala privolaného (nechodí odo mňa ďalej ako na 20 - 30 m a aj to ma musí vidieť) a pripnutého i tak tam vraj nemám čo robiť lebo pes … Tak som mu položila otázku či mám ísť venčiť na námestie do Popradu tak mi normálne vynadal do sprostých psíčkarov a mám si podať ruku so štvorkolkármi… Potom som skoro na rovnakom mieste stretla iného poľovníka - dokonca ten ma požiadal, aby som si psa chytila (pes mi stál pri nohe) lebo on za svojho neručí ☺. Normálne sme sa pozdravili ešte hodili aj pár psíčkarských slov - on mal ešte mlaďocha, ktorý ešte všetko riešil, pokecali či rastú huby a išli si každý svojou cestou. Takže do konfliktu prídete niekedy ani neviete ako - a ozaj si myslím, že patrím k tým, ktorí majú svojho psa “pod vplyvom”, púšťam ho iba v miestach prehľadných, chodím tam, kde je minimálne riziko stretu s ničím alebo niekým, pretože si uvedomujem akého psa mám - tiež by som neskákala radosťou, keby ma niečo čo nepoznám a bolo podobné našej išlo spoznávať

Keď dnes je moderné byť on-line … Princípy - je asi fajn, keď si to aspoň trochu uvedomelý majiteľ  chce “naštudovať” - vtedy to môže trochu pomôcť. Aj keď sa má narodiť dieťa, tak si mamičky študujú kadečo. Lenže reálne situácia je reálna situácia a na každého môže platiť niečo iné. A tu sa dostávame k tomu, že je ozaj nutné mať istú dávku empatie a akejsi intuície. Lebo skoro všetko musíme nakoniec riešiť tu a teraz (často to príde ako blesk z jasného neba). Minule ma  pri kamoške s malým psom až prefackalo - krpec sa akosi nevedel zmestiť do kože na vodítku ťahal, brechal, vyrážal po všetkom - a ona nič ešte sa tomu smiala (pozri ho krpca ako chce vystrašiť toho vlčiaka!) Vravím jej - veď ho umravni - daj povel a ona na to - ale veď teraz necvičíme! Skoro mi oči vypadli - to ako fakt si myslí, že pes má poslúchať iba keď cvičí?! Tak ak niekto bude pristupovať k výchove takto čo z toho bude - potom je jedno, či to študuje on-line alebo chodí na cvičák. Ak nebude dôsledný v naučenom vždy a všade, tak je  to nanič. Minule sa ma skoro zať pýtal, že ako je možné, že ich ADHD psica u nás ani len neskúsi ísť na gauč a u nich ho skoro nepustí si sadnúť. Tak mu vravím lebo som jej to nikdy nedovolila - a keď som ju vyhodila 50- ty krát - pochopila, že u nás sa proste na gauč nechodí. Úplne spokojne si ľahne dole alebo pod stôl alebo ide na miesto - proste to už ani neskúša. A to som ju mala na dvojtýždňové stráženie ešte ako šteňa. 

Vyzerá to ako celkom fajn vecička (odchovávala som len raz v živote 12 šteniat teda nie som expert), ale mne ako “hľadačovi chýb” napadlo, či tam nebude ostávať veľa nedopitého mlieka - sa mi vidia tie dudlíky vysoko nad dnom - na podobnom princípe mám z vedra urobenú napájačku pre kačky - ale ostáva tam voda - pod tými namontovaným sklápacími mištičkami. No ale v prípade napájania vodou to samozrejme  neriešim 

Vlákno staré, ale téma asi “večná” 😊. Aj veľký pes zvládne byť v byte ak sa mu majiteľ dostatočne venuje a má dostatok venčenia - taká doga asi nie je vhodná do koterca na záhradu alebo chrti … Oveľa horšia je podľa mňa verzia - malý pes na záhrade v koterci. Taká čivava, york …  My sme mali v dvojizbovom byte aj dcérinu dogu - okrem psa sme tam bývali štyria až piati. Ale so psom sme bývali vonku denne niekoľko hodín - doma potom psisko viac menej iba polihovalo (najčastejšie mne pod nohami v kuchyni) Pes bol úplne v pohode - ešte žije má 9 rokov - dcéra už býva v dome a pes je vždy tam kde má svojho človeka - nebude sama na dvore ani keď má cez leto celý deň otvorené dvere. To isté aj naša moskováčka - v koterci býva kocúr - ona tam nejde - kým sme v robote je vonku a spí na rohožke pred dverami. Keď sa vrátime mám ju za zadkom kdekoľvek som. Pes je proste živý tvor a normálny majiteľ by mal vedieť aké potreby tento tvor má. Ak to nevie a hlavne NECHCE vedieť tak potom chudák pes nech je kdekoľvek - v byte či na záhrade.

Aj ja som stará … Proste ja si neviem taký on-line kurz predstaviť (a neviem na čo by mi to akože bolo) Základný výcvik som sa pred veeeeaľa rokmi naučila z kníh a časopisov. Samozrejme som v tom čase narobila aj spústu chýb (no bola som viac menej dieťa a iné spôsoby som nemala k dispozícii - ani zväzarm nebol vtedy pre mňa dostupný, keďže rodičia to nechceli). Ale tú základnú poslušnosť som s mojími štvornožcami vždy zvládla. Na regulérny cvičák som šla až teraz s poslednou - a to v podstate hlavne skrz socializáciu. A prvýkrát v živote iba vďaka priamemu kontaktu s trénerom som skoro dokonale zvládla naučiť chôdzu pri nohe. A prečo? Pretože som pri nácviku vždy držala ruku blbo - stačilo tú moju ruku posunúť desať cm do boku. Proste to bolo niečo čo videl niekto mimo mňa - a dokázali sme to opraviť v tej chvíli. A ešte išlo aj o prostredie - rušivky doma nikdy nebudete mať také ako niekde mimo. A o tom že by som sa mala natáčať pri cvičení - no pre mňa proste nereálne

Tak mne začal nový rok pozitívne - narodil sa nám v Slaném 1.1.2024 prvý vnúčik Alexander (tam aj ako prvé bábatko roka). No aby som sa veľmi neradovala dnes mi v práci na parkovisku nabúrali zaparkované auto … 

Súhlasím, že existujú aj “živly”. No predpokladám, že zadávateľka bude v o voľnom čase psa aj “vybehávať”. Ide o dni kedy to proste nepôjde - my tiež prechádzkujeme, resp až turistikujeme, ale keď to z nejakých dôvodov nie je možné využijeme záhradu a cvičenie hlavy. Jedna z mojich dcér má extra hyperaktívnu potvoru ☺- no mám dojem, že keď je u nás na záhrade, kde s ňou trochu poblbneme - pohádžeme loptičku, ponaťahujeme sa o lano, pridáme trochu naháňačky a pár preskokov - poprekladáme to “nútenými” pokojnými prestávkami - doslovne ju učíme chvíľu ležať alebo sedieť v pokoji  potom doma “odpadne”.  ja teda ozaj neviem, ale asi je málo ľudí, ktorí môžu denne venovať psovi 6 hodín prechádzok - je nutné nájsť ten správny spôsob a skĺbiť to. Zo mojich skromných skúseností ide skôr o intenzitu ako o čas - v lete napríklad veľa využívam plávanie so psom, v zime (mám to šťastie, že býva u nás sneh) cielene chodíme “brodiť sa” , alebo som naučila ťahať psa sánky hore kopcom - tak dole sa sánkujem, hore mi sánky vytiahne on. A to som na záhrade alebo na kopci oproti domu. No je pravda, že ja so psom robím hocičo - a mám šťastie, že žijem “na konci sveta” - lúky, lesy, potok, rybník…  

No ja neviem, ale aby som psa “unavila” nemusím s ním absolvovať xy km turistiku denne. Z mojich skúseností - psa najlepšie unavím “premýšľním”. Tak ak sú situácie, že proste prechádzka nie je (a to aj na prechádzke vždy niečo precvičíme formou hry) tak si pocvičíme na záhrade alebo aj doma v kuchyni. časovo sa tomu venujem tak 5 - 10 minút raz dvakrát do dňa - nikdy to nie sú hodinové cvičenia. Učila som našu napríklad hľadať kúsok škorice - teraz sme v úrovni, že mám problém už ja vymyslieť úkryt ☺- a dávam tú škoricu napr. aj do topánky, na gauč, na stoličku … Iste obtiažnosť sme zvyšovali postupne. vymýšľala som rôzne “blbinky” čo som ju učila - zavri dvere na linke, obíď stoličku, “BUM” - aby sa vyvalila ako mŕtvolka. Nosiť košík v papuli … Chvíľu prechádzka, chvíľu cvičenie a pes je unavený dostatočne. Tým že precvičujeme staré a pridávame hocičo nové nie je to nudné. Ja mám práve už teraz skôr problém vymyslieť niečo nové - momentálne skúšam naučiť rozlíšiť predmet - líška (plyšová hračka) a taška, ktorý mi má doniesť. Rozbaľovanie uteráka v ktorom je mňamka  -už je nič ☺. Proste sa so psom hrám. Ak bude mať pes dosť mentálneho vyžitia v čase keď sa nedá “vylietať” ho, tak to musí ísť, predsa aj iní ľudia chodia do práce. Fungovať to však iste nebude ak sa starostlivosť o psa zúži iba na vypustím na záhradu … Potom si ten pes nájde zábavu sám - a to nebýva zrovna to čo by ste chceli. Ja napríklad tú našu ešte zvyknem zabávať rozhádzaním pamlskov - najlepšie do snehu ☺- a na povel si ich potom hľadá. Ja odhadzujem sneh - ona si čmuchá, alebo v lete kosím a ona si čmuchá. Vymyslieť sa dá hocičo - také aby to bavilo aj vás aj psa. A ako vravím nemusí to byť dlho, ale intenzívne - a psa nechám rozmýšľať (pomáham až keď vidím, že nechápe alebo je v koncoch). Výhodou je že rozmýšľanie unavuje, nevýhodou, že ak už raz vymyslel ako na to resp. čo chcem nabudúce to už vie a nemusí rozmýšľať - musím teda vymyslieť niečo nové ja